Tak túto otázku prosím pekne súdy riešili viac ako sedem rokov. A nie len tak klasické konanie na okresnom a krajskom súde, svoje si k tomu povedal Najvyšší súd, Ústavný súd, vyjadrovali sa k tomu minister spravodlivosti, právnické fakulty aj generálny prokurátor, až s konečnou platnosťou rozhodol veľký senát Najvyššieho súdu.

Na úplnom začiatku bola vcelku jednoduchá situácia. Zamestnanec - žalobca dostal výpoveď 29.10.2012, výpovedná doba začala plynúť 1.11.2012, pričom zamestnanec bol práceneschopným od 14.12.2012 do 31.10.2013. Žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru podal zamestnanec až 11.12.2013.

Zásadnou otázkou tak bol rozpor, či sa výpovedná doba u tohto zamestnanca predĺžila o čas trvania práceneschopnosti, alebo či je pre plynutie 2-mesačnej lehoty podstatné iba to, kedy mal pracovný pomer skončiť. Každá zo strán, dokonca aj súdy odkazovali na rôzne judikáty Najvyššieho súdu, ktoré si aj protirečili.

Veľký senát dospel k záveru, že fakt, že zamestnanec - žalobca sa počas plynutia výpovednej doby stal dočasne práceneschopným, bol z hľadiska plynutia 2-mesačnej prekluzívnej lehoty irelevantný a žaloba bola podaná oneskorene. 

Dôvodom pre tento záver je hlavne rozdielny účel ochrannej doby, ktorá plní predovšetkým sociálnu funkciu ochrany zamestnanca a nevytvára zamestnancovi širší časový priestor na podanie žaloby. Na druhej strane, účelom právnej úpravy, ktorá stanovuje 2-mesačnú prekluzívnu lehotu je čo najskôr dosiahnuť stav právnej istoty medzi zamestnancom a zamestnávateľom. 

Pre zohľadnenie aj záujmu zamestnávateľa osobne oceňujem aj záver rozhodnutia veľkého senátu: „ iný výklad by znamenal účelovú neprimeranú modifikáciu interpelácie a aplikácie všeobecných právnych inštitút, medzi ktoré patrí aj plynutie času, v dôsledku čoho by došlo k neprimeranému oslabeniu dispozičnej právomoci zamestnávateľa a sťaženiu možnosti organizovať ďalší pracovný proces."