Na svete máme novú smernicu o zlepšení pracovných podmienok v oblasti práce pre platformy. Po jej podpise zo strany Európskej rady a Európskeho parlamentu bude zverejnená v oficiálnej zbierke a začne sa tým dvojročné obdobie, kedy ju budú členské štáty musieť transponovať. Každopádne, znenie je finálne a publikáciu môžeme očakávať v najbližších dňoch a týždňoch. 

Zámerom jej prijatia boli pôvodne tri ciele:

• vyjasnenie, či osoby pracujúce prostredníctvom platforiem majú status zamestnanca alebo živnostníka,
• zabezpečenie spravodlivosti, transparentnosti a zodpovednosti v oblasti algoritmického riadenia v kontexte práce pre platformy a 
• posilnenie transparentnosti, vysledovateľnosti a informovanosti o vývoji v oblasti práce pre platformy.

Očakávalo sa, že smernica stanoví jasné podmienky pre odlíšenie statusu zamestnanca a živnostníka (self-employed) či spolupracovníka (independent contractor), prípadne, či smernica vytvorí medzistupeň medzi zamestnancom a živnostníkom, ktorý by mal niektoré (no nie všetky) práva zamestnanca. Finálne znenie smernice však takéto jasne stanovené podmienky neprinieslo. Navyše, celkom prekvapilo odklonom od pôvodného konceptu určenia kontroly platformy nad osobou pre ňu pracujúcou cez (vyvrátiteľnú) právnu domnienku. Pôvodne sa navrhovalo, aby sa zmluvný vzťah medzi platformou a osobou pre ňu pracujúcu považoval za pracovný pomer a bolo potrebné, aby sa splnili 2 z celkovo 5 stanovených podmienok. Po schválení v prvom čítaní v Európskom parlamente sa na pôde Európskej rady uvažovalo nad zmenou parametrov vyvrátiteľnej domnienky a zdalo sa, že výsledkom bude zmena definície na splnenie 3 podmienok zo 7. 

Výsledné znenie, ktoré od takto jednoznačne stanovenej domnienky upustilo, je prekvapením. Do úvahy však bude potrebné vziať aj mieru použitia automatizovaných monitorovacích a rozhodovacích systémov. 

Čo teda takáto úprava definície právnej domnienky prináša? 

Prináša nižšiu jednotu v úprave postavenia osôb pracujúcich pre platformy naprieč Európou než bolo pôvodne zamýšľané. Jednotlivé členské štáty budú môcť riešiť otázky postavenia osôb odlišne podľa toho, ako majú definované podmienky toho, čo u nás definujeme ako „závislá práca“. Krajiny, ktoré už prijali vlastnú vnútroštátnu legislatívu týkajúcu sa platforiem, nebudú musieť túto legislatívu (aspoň v smere určenia domnienky existencie pracovného pomeru) zásadnejšie harmonizovať. Ostatné krajiny dostanú impulz, že si svoju vnútroštátnu legislatívu môžu prijať v duchu svojich doterajších hraníc pre rozlíšenie zamestnanca a živnostníka. Smernica im v tomto dáva celkom voľnú ruku. 

Pokiaľ sa jedná o transpozíciu smernice u nás, ponúka sa možnosť určenia statusu osoby pracujúcej pre platformu pomocou definície závislej práce (alebo jej modifikácie). Otázkou zostáva (a na jej zodpovedanie som veľmi zvedavý), ako sa zákonodarca popasuje s určením definície automatizovaných rozhodovacích a automatizovaných monitorovacích systémov a taktiež ako miera ich využitia (platformou) ovplyvní určenie statusu zamestnanca či živnostníka.

Význam smernice vo vzťahu určenia, či platformová práca je vykonávaná v pracovnom pomere alebo inom zmluvnom vzťahu nepovažujem za prelomový (väčšinu ponecháva na národné legislatívy). V čom smernica bude prínosom je oblasť algoritmického riadenia, stanovením povinností transparentnosti používania automatizovaných monitorovacích a rozhodovacích systémov, či určení ľudského dohľadu (human oversight) nad týmito systémami. Detaily ohľadne transparentnosti a ľudského dohľadu v detaile rozoberieme v nasledujúcich príspevkoch.