Staré známe porekadlo hovorí, že šaty robia človeka. O to viac to platí v práci, kde správny výber oblečenia podčiarkuje profesionalitu zamestnanca. V súčasnej dobe sa však tradičný pohľad na vhodné oblečenie zamestnanca v práci mení a je zrejmé značné uvoľnenie formálnych pravidiel v tomto smere.

Väčšina zamestnávateľov chce, aby jeho zamestnanci boli oblečení tak, aby reprezentovali hodnoty zamestnávateľa a pôsobili na klienta príjemne. Viacerí preto vydávajú pravidlá obliekania - takzvaný dress code, kde sú tieto požiadavky zosumarizované.

Obdobne postupoval aj jeden dánsky zamestnávateľ. Jeden zo zamestnancov mal však dojem, že tento dress code je „prísnejší” pre mužov a benevolentnejší k ženám. Zatiaľ, čo mužom prikazoval nosiť dlhé nohavice a oblekové topánky, ženám umožňoval sukne (odhaľujúce ich nohy) a tiež topánky s otvorenou špičkou a pätou. Zamestnanec argumentoval, že uvedené považuje za diskriminačné, nakoľko dress code ženám povoľoval nosenie aj menej formálneho oblečenia s odhalenými nohami a staval ho na rovnakú úroveň formálnosti ako mužské oblečenie, ktoré neodhaľovalo žiadnu časť tela.

Dánska rada pre rovnaké zaobchádzanie vyhodnotila, že k diskriminácii nedošlo. Zdôraznila, že:

• Nie všetky druhy nerovnakého zaobchádzania mužov a žien predstavujú diskrimináciu na základe pohlavia a
• Koncept „formálneho odevu” nemusí nevyhnutne znamenať to isté pre mužov a ženy (bez ohľadu na okolnosti).

Bolo by zaujímavé vidieť spor a rozhodnutie slovenských súdov v obdobnom prípade. Na jednej strane preto, aby sa ukázalo (alebo neukázalo) iné kultúrne pozadie vnímania rodovej rovnosti a tiež preto, aby pracovné súdy nerozhodovali len o platnosti/neplatnosti a skončení pracovných pomerov.