Jednou z hlavných povinností zamestnávateľa, ktorá mu vyplýva z pracovného pomeru, je prideľovanie práce zamestnancovi. Vplyvom rôznych okolností však môže nastať situácia, kedy si zamestnávateľ túto povinnosť nechce alebo nemôže plniť. To spôsobuje tzv. prekážky v práci na strane zamestnávateľa, v dôsledku ktorých zamestnanec nevykonáva pre zamestnávateľa prácu a patrí mu náhrada mzdy. 

Čo sa stane, ak zamestnanec počas takýchto prekážok v práci vykonáva prácu v inom pracovnoprávnom vzťahu? Bude mať stále nárok na náhradu mzdy od zamestnávateľa, ktorý mu neprideľuje prácu?

Odpoveď prináša Najvyšší súd SR v judikáte R 68/2023, keď dospel k záveru, že iný pracovnoprávny vzťah zamestnanca sám o sebe nepredstavuje dôvod, pre ktorý by nebolo možné zamestnancovi priznať náhradu mzdy pre prekážku v práci na strane zamestnávateľa. 

Pokiaľ je zamestnanec pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, patrí mu náhrada mzdy, a to aj v prípade, že počas prekážok vykonáva prácu pre iného zamestnávateľa. Na druhej strane, ak by zamestnanec nemohol vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy z dôvodu, že výkon práce v druhom pracovnoprávnom vzťahu by mu to znemožňoval (alebo by na strane zamestnanca existovala iná prekážka v práci, napr. dočasná pracovná neschopnosť), nárok na náhradu mzdy by mu nevznikol.

V každom prípade je preto potrebné posudzovať, či zamestnanec nevykonáva prácu len z dôvodu na strane zamestnávateľa (má nárok na náhradu mzdy) alebo súčasne existuje aj prekážka na strane zamestnanca (nemá nárok na náhradu mzdy).