Najvyšší súd Českej republiky sa vskutku zaujímavo postavil k pracovnoprávnemu sporu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru (sp. zn. 21 Cdo 991/2019 zo dňa 28.8.2020).

Išlo o prípad, v ktorom zamestnanec, bezodplatne a bez vedomia zamestnávateľa zapožičal klientovi lešenie v hodnote približne 2 060 Eur. Účelom tohto bezodplatného poskytnutia majetku zamestnávateľa bolo zachovanie priateľských vzťahov medzi zamestnávateľom a klientom. Zamestnávateľ aj tak pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, ktoré zamestnanec napadol na súde. 

Klient však lešenie bez akejkoľvek škody vrátil, pravdepodobne bol aj rád, že ušetril, zamestnávateľovi škoda nevnikla. Tak prečo zamestnávateľ okamžite skončil pracovný pomer a ešte lepšie otázka, mohol to urobiť?

Súd prvej inštancie a odvolací súd poznamenali, že nakoľko bolo lešenie v plnom rozsahu navrátené zamestnávateľovi, vzťahy medzi klientom a zamestnávateľom boli upevnené a počas trvania pracovného pomeru neboli so zamestnancom žiadne problémy, došlo teda podľa názoru súdov k porušeniu pracovnej disciplíny len vo veľmi malom rozsahu (pozn. na Slovensku by bolo hodnotené ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny).

Iný názor však mal Najvyšší súd, ktorý zdôraznil povinnosť zamestnanca riadne hospodáriť so zverenými prostriedkami a strážiť a ochraňovať majetok zamestnávateľa. Tie základné povinnosti zamestnanca : „představují ve své obecnosti mravní imperativ kladený na každého zaměstnance, jenž ve svém obsahu znamená určitou míru loajality ve vztahu ke svému zaměstnavateli, a zároveň též i obecnou prevenční povinnost zaměstnance ve vztahu k majetku a oprávněným zájmům zaměstnavatele; jde o požadavek na určitou úroveň kvality chování zaměstnance.“

Čo vyplýva z vyššie uvedeného rozhodnutia?

Nazeranie na porušenie pracovnej disciplíny a hodnotenie jej závažnosti  prestáva byť upnuté na škodlivý následok alebo ujmu. Kormidlo sa postupne otáča aj na etické hľadisko a dôraz sa kladie aj na dôveru a lojalitu medzi zamestnancom a zamestnávateľom.