Určovanie hranice toho, čo už je porušením pracovnej disciplíny a či konkrétne porušenie je možné kvalifikovať ako menej závažné alebo závažné porušenie pracovnej disciplíny, býva častým kameňom úrazu pri ukončovaní pracovného pomeru. Zaujímavý prípad koncom predchádzajúceho roka riešil až Najvyšší súd.

Žalobkyňa - zamestnankyňa sa v predajni pred zákazníkmi vulgárne vyjadrovala na adresu svojich kolegov a nadriadených. Zamestnávateľ sa rozhodol zamestnankyňu upozorniť na porušenie pracovnej disciplíny, pričom pri doručovaní upozornenia zamestnankyňa používala ešte vulgárnejšie výrazy. Zamestnávateľ preto pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru.

Okresný aj Krajský súd sa zhodli, že zamestnankyňa porušila základnú povinnosť zamestnanca - správať sa slušne k svojim nadriadeným, a to dokonca v prevádzke zamestnávateľa, čo predstavuje netolerovateľné vulgárne správanie a jej žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamietli. 

Zamestnankyňa sa však rozhodla podať dovolanie, pretože bola názoru, že oba súdy ignorovali zásadnú otázku, či to isté konanie môže zamestnávateľ kvalifikovať ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a zároveň ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Najvyšší súd však túto otázku nepovažoval až za takú závažnú a dovolanie zamietol, pretože od jej posúdenia nezáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. 

Zamestnávateľ v tomto spore obhájil svoj postup, pretože:

- boli splnené formálne požiadavky, a teda písomnosť, skutkovo nezameniteľné vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru a jeho doručenie v dvojmesačnej lehote;

- vytýkané vulgárne správanie zamestnankyne bolo rozsiahle preukázané, pričom Okresný ani Krajský súd nepovažoval za relevantné, že v pracovnom poriadku bolo takéto konanie považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny, a oba súdy ho zhodne vyhodnotili ako závažné porušenie pracovnej disciplíny pretože: